autor článku: MIKULÁŠ SLIACKY

Začiatok jesene. Päť hodín ráno v hlbokých poľských Vlčích horách, neďaleko hraníc so Slovenskom a Ukrajinou. Krčíme sa vo vysokej mokrej tráve na brehu rieky San. Je ešte takmer tma, znásobená hmlou. Chladno. Pod maskovacou sieťou sliepňame na hladinu rieky. Vtom sa zjaví na druhom brehu obrys niečoho veľkého a tmavého. Je to vzdialené dajakých 30 metrov, vchádza to do vody a nehlučne sa šinie na náš breh. Zubor? Nie. Medveď. Vyjde z vody kúsok od nás a tak nehlučne ako sa zjavil, zmizne v húštine.

Večer pred týmto stretnutím sa rozprávame s milovníkom prírody, sprievodcom a fotografom Tomášom Kaliským (41) v zrube uprostred pohoria Bieszczady, zvaného aj Vlčie hory. Kto videl rovnomenný dokumentárny film, má predstavu o tomto poľskom národnom parku, ktorý je skutočnou divočinou.

- Rád chodíte sám do lesov, na niekoľko dní a nocí. V každom ročnom období. Čo tam nachádzate?

,,Sám seba.“

- Čo to znamená?

,,Historicky vzaté sme my, ľudia, kedysi trávili v prírode nepretržite celý život. Takže ak nás to ťahá do prírody, vlastne sa tam iba prirodzene vraciame. Pravda, každý inak, máme aj zástupné ciele: urobiť v prírode túru, nafotiť krajinu alebo zvieratá, zbierať huby, poľovať. Skutočný, prapôvodný cieľ však je – len tam byť.“

- Byť? Čo to znamená? Meditovať? Alebo bezmyšlienkovite vnímať okolie?

,,Recept neexistuje. Tí, čo trávia dni aj noci vonku, však postupne dospejú k rovnakému pocitu napojenia na nejakú podstatu.“

-  Tvrdíte, že človek, čo strávi sám dlhší nepretržitý čas v prírode, povedzme tri dni a tri noci, začne lepšie rozumieť prostrediu a zároveň sebe? 

,,Áno. Moji priatelia k tomu dospeli rôzne: cez svoje prírodovedecké zameranie, cez fotky či filmovanie, jeden dokonca cez sympatie k indiánskemu spôsobu života. Všetci však spoločne došli k názoru, že príroda, les, má svojho ducha. Pocítili, že divočina je jeden celok. Nie je to smrek alebo jeleň, ale nejaké lono, v ktorom sa človek cíti dobre. Alebo niekto aj zle. Tvrdia spoločne, že po dňoch a týždňoch nepretržite strávených vonku sa začnú cítiť súčasťou toho celku. Ja to cítim tiež, hoci v tejto životnej fáze nemôžem v lese tráviť toľko času, koľko by som chcel. Mám rodinu, nedospelé deti, pracovné povinnosti. Neviem presne definovať, čo mi niekoľkodňový pobyt v prírode dáva. V každom prípade pociťujem potrebu odpojiť sa z bežného života aspoň na pár dní, byť nedostupný a sám. Až niekedy na tretí deň mi stíchne v mozgu civilizačný chaos. A začnem vnímať: kamzík, svišť, napiť sa z plesa, večer si natiahnuť celtu… Človek rieši dennú rutinu bez toho aby mu do toho vstupovali iní ľudia, ruchy, myšlienky na podružné veci. Dnešný svet je špecifický tým, že  človek trávi minimálny čas sám so sebou, minimálne je online. To ho pohlcuje.“

- Existujú ľudia, čo sa v prírode snažia žiť osamote? Dajakí pustovníci? Je to u nás ešte vôbec možné? 

,,Myslím si, že v každom pohorí na Slovensku žije minimálne jeden človek, ktorý tam trávi celé mesiace a možno aj celý rok. Ale nemusí žiť každý ako pustovník. Poznám jedného, už som sa o ňom zmienil, čo funguje normálne v spoločnosti, pracuje, zarába peniaze, má auto… Ale päť letných mesiacov trávi na odľahlom mieste v divočine, v indiánskom típí. Sám. Vie o svojich pocitoch veľmi pútavo rozprávať. Aj podľa neho je les systém, na ktorý sa dokáže napojiť. Tvrdí dokonca, že les dokáže prijať človeka, ktorý tam patrí alebo vypudiť niekoho, čo tam nepatrí.“

- Čože? To ako?

,,Do lesa vraj patrí skoro každý, nie každý však dokáže divokú prírodu akceptovať. Napríklad bojí sa, že ho napadne divé zviera či uhryzne had, bojí sa čudných zvukov, tmy… Les to spozná a vyšle signály, aby sa dotyčný naozaj necítil v pohode. Popŕhli sa, poštípe ho osa…“

- Dotyčnému ,,indiánovi“ sa také veci nestávajú?

,,Zrejme veľmi zriedka, vie sa tomu vyhnúť, a keď aj, nepovažuje to za nejakú nepríjemnosť. Mimochodom, tvrdí, že aj medzi zvieratami to funguje podobne. Jedinec, ktorý nemá ,,odvahu žiť“, skôr či neskôr skončí. Strhnú ho vlci alebo sa mu stane niečo, čo ho eliminuje. Je to súčasť selekcie.“

- To je zaujímavé. U horských goríl v rwandskom pralese funguje niečo podobné. Náčelník gorilej skupiny, tzv. silverback, keď pocíti, že stratil vedúce postavenie v rodine, sám od seba odíde do pralesa a onedlho uhynie. Miestni sprievodcovia tvrdia, že ,,umrel od žiaľu“.

,,Áno, stratil chuť žiť. Alebo – splnil svoju úlohu. Napokon, to isté robili aj starci v indiánskych klanoch.“

- Je teda les jeden fungujúci celok, dokonca jednotný organizmus?

,,Organizmus možno nie, ale funkčný systém určite. Teória zvaná Gaia tvrdí, že celá zemeguľa je systém, ktorý má autoregulačné schopnosti. Vychádza z faktu, že v atmosfére je na desatiny percenta presný pomer plynov, práve taký, čo je potrebný pre život. Hoci ide o nestabilný a nepravdepodobný pomer, trvale sa udržuje. Milióny rokov. Gaia, ktorá vznikla kedysi ako jedna z odpovedí na otázku NASA, tvrdí, že to nie je výsledok náhody. Zem tento pomer udržuje a dorovnáva najmä prostredníctvom baktérií a iných mikroorganizmov. Keď nejaký živočích, povedzme človek, spôsobí obrovský výkyv, napríklad zlikviduje veľké plochy lesov, alebo dokonca zvýši priemernú teplotu atmosféry, zemeguľa zapojí rôzne svoje mechanizmy, aby výkyv eliminovala. A hlavne, aby zachovala život. Podmienky sa môžu zmeniť – napokon sa menili vždy, o tisíc rokov tu môžu byť napríklad len mravce – ale život pretrvá. A to je cieľom. Treba však povedať, že teórií o fungovaní života je veľa a každá má niečo pravdy a naopak, v niečom sa mýli.“

- Vráťme sa k lesu, k divočine. Je to teda systém so samoregulačnými schopnosťami?

,,Určite. Napokon, je vedeckým faktom, že stromy v lese navzájom komunikujú a dokonca si pomáhajú. Chemicky, popod zem, prostredníctvom podhubí. Dokázala to úplne exaktne pomocou rádioizotopov kanadská profesorka lesnej ekológie z University of British Columbia, Suzanne Simardová. Niektoré stromy sú pritom tzv., materské, keď pri likvidácii porastov odstránime aj tieto, zlikvidujeme genetickú informáciu, ktorá sa v danom území vyvíjala. Podstatne oslabíme celý systém.

Odchádzame od rannej rieky blatistým lesným chodníčkom. ,,Boli sa na nás pozrieť aj vlci,“ usmieva sa Tomáš a číta stopy. ,,Aj s mladými, možno im chceli ukázať pritajených ľudí. Aha, tuná zahli späť do lesa.“ Obchádzame zubrie lajná. Zubrov tu žije hojne, ale žiaľ, zatiaľ sme nemali šťastie uvidieť ich. Sú to veľké, ale veľmi opatrné zvieratá. ,,A toto bol maco,“ ukazuje na čerstvé šľapaje s výraznými pazúrmi. Okrem stôp tu medveď nechal aj svoju vizitku v podobe výkalu. ,,Bukvice, černice,…“, hodnotí nestrávené zvyšky Tomáš. Reku, a čo tieto štetiny? ,,Nuž, asi má v okolí nejakú chutnú zdochlinku, ku ktorej sa vracia,“ kýva hlavou watcher.

Vystúpame chodníkom na zvlnenú náhornú plošinu. Horské lúky, skupiny stromov, les. Neďaleko sa pasú dve srnky, nejavia záujem odísť. Medzi stromami zvyšky múrov. ,,Tworylne,“ dozvedáme sa. ,,Kedysi to bývala dedina. Po druhej svetovej vojne boli  obyvatelia vysídlení. Pozrite sa, čo dokázala príroda za sedemdesiat rokov.“

Uprostred bývalej obce medzi zvonicou a starým cintorínom, tiekol jarček. Dnes je tam mohutná bobria hrádza a jazierko s ,,hradom“, príbytkom týchto pracovitých vodných hlodavcov. Všade sú cestičky a stopy zubrov, pod bohato zarodenými divými jabloňami stopy po medveďom hodovaní. Príroda sa za trištvrte storočia vrátila a prikryla ľudské dielo.

Keď sa s vyhrnutými nohavicami a s vibramami na pleci prebrodíme cez rieku San, pokračujeme v načatom rozhovore.  

- Pozorovanie prírody, nature watching, prosperuje ako moderné odvetvie cestovného ruchu a spôsob trávenia voľného času. Majú oň záujem najmä ľudia z nejrozvinutejších štátov. Je to prejav návratu pretechnizovanej spoločnosti k prírode? Ťahá nás to ,,nazad na stromy“ ako sa niekedy posmešne hovorí?

,,Ľudia kedysi začínali ako lovci a zberači. Lovili spočiatku tak, že stopovali vlkov a tam, kde vlky strhli nejaké zviera, svorku odohnali kameňmi a ukradli si nejaký kus koristi. Tak sa napokon z vlka domestikoval pes. Žiadne zvieratá sme nevnímali ako nepriateľov. Podstatné však je, že vtedajší človek neovplyvňoval negatívne vývoj na planéte. To prišlo až relatívne nedávno. S príchodom poľnohospodárstva. Usadili sme sa, postavili si chatrče, začali sme klčovať lesy a na ich mieste kopkať a sadiť, teda objavili sme poľnohospodárstvo. Vtedy sa vzťah ľudí k divočine porušil. Ľudia ju začali vnímať ako svojho nepriateľa a pretvárať. Dnes sa to azda začína obracať. Bol by už najvyšší čas prestať s prírodou bojovať a žiť s ňou v súlade. Áno, aj s civilizačnými výdobytkami. Späť k prírode neznamená – nazad na stromy. Ľudia len majú mať možnosť zažiť neporušenú divočinu, pochopiť ako funguje pôvodný les, citiť sa jeho súčasťou. Keď budem optimistický, poviem, že práve rozvoj techniky nám túto snahu môže pomôcť zlepšiť.  Určite však nie spôsobom, ktorým sa turistický ruch vyvíja tu v Bieszczadoch.  Miestni organizujú výlety offroad autom priamo korytom rieky San. Verím, že je to len dočasný výstrelok a oni rýchlo pochopia, že takýmito jarmočnými podujatiami odtiaľto vypudia zvieratá a teda aj návštevníkov, ktorí prichádzajú práve kvôli neporušenej prírode a z ktorých môže mať  región vyššie príjmy i zamestnanosť. Dôvodom môjho optimizmu je, že práve vďaka rozvinutej technike máme viac voľného času, ktorý môžeme venovať pobytu v prírode. Pred sto rokmi by sme si to z existenčných dôvodov nemohli dovoliť. Spolu so svojimi priateľmi sa preto nazdávam, že treba zachovať určité oblasti, rezervácie, nemusia byť mimoriadne rozsiahle, kde zostane úplne nedotknutá divočina. Pre prírodu samotnú aj pre nás ľudí.“

- Ale ako sa dá zosúladiť poznávanie prírody so zákazmi, ktoré platia v národných parkoch?

,,Ľudia do prírody patria. Nemôžeš milovať to, čo nepoznáš. A nikdy neudržíš niečo, čo ľuďom zakážeš. Ochrana prírody sa nedá dosiahnuť zákazmi. Ľudí len treba kultivovať, aby vedeli, čo v prírode môžu a čo nie. Do rezervácií treba ľudí vpúšťať, aj keď kontrolovane. Obmedzené skupiny. Ale nie som napríklad za cesty ani za chaty. Trebárs v Tichej doline v Tatrách. Keď chceš ísť do Tichej, choď peši alebo na bicykli, prespi tam, ale nie na chate, nie pri ohni, nebudeš tam vyspevovať a oslavovať narodeniny…

Slnko zapadá. Sme znova pri rieke. Chystáme si mlčky nové miesto na večerné a nočné pozorovanie. Čierny bocian a štyri volavky popolavé znervózneli a trochu poodleteli. Len čo sa však usadíme, upokoja sa a začínajú znova loviť drobné rybky. Cez vodu sa vydáva laň s mladým jelieňaťom, krkavec na strome občas spokojne zachripí… Divočina, ktorú sme na chvíľu vyrušili svojím príchodom, začína znova žiť plnohodnotným životom. Porozumieme prírode? Dokážeme ju precítiť a pochopiť, že sme jej súčasťou?

Zaujímavé linky: www.wildlife.sk

https://www.youtube.com/watch?v=Un2yBgIAxYs (české titulky)

http://www.csfd.cz/film/348871-vlci-hory/prehled/